Ugrás a tartalomhoz Lépj a menübe
 


História rodiny Probstnerovcov

2011.10.09

 PhDr. Alena Kredatusová, zástupkyňa riaditeľa Levočského štátneho archívu:

História rodiny Probstnerovcov

 

Vážené dámy, vážení páni!

 

            Je pre mňa ozajstnou cťou a úprimným poteším pripomenúť si spoločne s Vami jeden z mnohých významných rodov spätých s naším mestom, Probstnerovcov. Nedá mi preto nespomenúť výstavu spred 10 rokov venovanú Jozefovi Czauczikovi, Jánovi Jakubovi Müllerovi a Probstnerovcom, ktorú usporiadalo tunajšie múzeum v priestoroch radnice.

            Časový priestor nám nedovoľuje do tohto príspevku pojať celý probstnerovský rod, ani zaťažovať ho podrobnými genealogickými údajmi a tabuľkami. Napokon, kompaktná práca o Probstnerovcoch vyšla v roku 2001 i knižne so všetkými genealogickými náležitosťami. Sústredíme sa len na najvýraznejšie osobnosti, ktoré svojím významom a dielom prekročili hranice Levoče i celého regiónu. Týka sa to predovšetkým úspechov v baníctve a hutníctve, spoluúčasti pri budovaní Košicko-bohumínskej trate a železničného spojenia Levoče so Spišskou Novou Vsou či aktivít na kultúrnom poli alebo v komunálnej politike. Probstnerovcov nám však dodnes pripomínajú aj hmotné artefakty v podobe zachovaných pamiatok, akými sú napríklad klasicistická kúria s nádherným parkom v areáli levočskej nemocnice, oproti altánok na hradbách, niekdajšia klietka hanby či po nich pomenovaný hlavný cestný ťah prechádzajúci Levočou – Probstnerova cesta. I lesná komunikácia nesie meno po nich a podľa vyjadrenia lesníkov ešte aj v súčasnosti patrí k jednej z najkvalitnejších. O tom, že v Levoči Probstnerovci žili i umierali, svedčia aj ich hroby na tunajšom, dnes už pekne zrekonštruovanom, evanjelickom cintoríne.

            Zdá sa, že Probstnerovci majú nemecký pôvod a ich prisťahovanie na Spiš zrejme súvisí s nemeckou kolonizačnou vlnou po veľkej mórovej epidémii v roku 1710. Prvé informácie o nich na našom území siahajú do 20-tych rokov 18. storočia a vedú do podtatranskej obce Stará Lesná. Týkajú sa prvého známeho predstaviteľa rodu, zhodou okolností Adama. Jeho ďalší osud bol však už spätý s Levočou, v ktorej zrejme hľadal zdroj obživy ako „Knecht“ – pomocný banský robotník. Oženil sa so Zuzanou Benkovou (24. 11. 1755), s ktorou mal 7 detí. Dospelosti sa však dožili len 2 z nich, Andrej a Alžbeta.

Adamovi Probstnerovi sa v baníctve mimoriadne darilo, čo bolo odrazovým mostíkom k prosperite a spoločenskému uznaniu i ďalších generácií. Zvlášť schopne sa tejto roly ujal už spomenutý jeho syn Andrej (* 25. 12. 1758), ktorý bol dôstojným nástupcom a reprezentantom baníckeho povolania, ktoré prevzal po svojom otcovi Adamovi. Práve on sa zaslúžil o zvučné meno rodu, obrovský majetok a spoločenský vzostup – povýšením do šľachtického stavu. Právom ho možno považovať za najvýznamnejšiu osobnosť celého rodu. Poďme si ho teda bližšie predstaviť. Vyštudoval banské inžinierstvo a svoju nesporne bohatú

 

 

 

Obr.1 – Podobizeň Andreja Probstnera st.

 

a zaujímavú profesijnú dráhu začínal ako geometer, keď pre Levoču vyhotovil v rokoch 1785-1787 mapu mesta a predmestia. Dve z máp sa zachovali dodnes v Spišskom múzeu v Levoči. Neskôr dostal príležitosť zúročiť svoje nadobudnuté vedomosti i skúsenosti geometra, keď v Levoči pôsobil ako kráľovský úradník – poštmajster. Plne sa mohol venovať údržbe, rekonštrukcii a budovaniu nových poštových ciest ako riaditeľ týchto stavených prác. V čase jeho poštmajstrovstva vydávala levočská pošta aj vlastný, žartovne až satiristicky ladený kalendár „Leutschauer Post Kourier.“ Andrej Probstner sa realizoval tiež pri budovaní vodnej nádrže a vodovodu v meste, keď v roku 1824 bol poverený doviesť vodu do mesta z okolitých prameňov „Durst“ a „Wassergarten.“  Vodovod mal v meste prechádzať cez „Kaczvinkel“ k vodnej nádrži na „Špitálsku ulicu.“  V Levoči sa tiež angažoval ako člen mestskej volenej obce a inšpektor evanjelickej cirkvi.

      Výrazné úspechy dosiahol Andrej Probstner i na poli baníctva a hutníctva. Jeho prvé kroky na tomto poli vedú do  spišskej obce Slovinky, pre ktorú vyhotovil banskú mapu – prierez terénom na „Kahlenhőhe.“ Ale vyznamenal sa tu predovšetkým záchranou mnohých baní, ktoré zatápala voda. Stál na čele viacerých významných baní a hút, resp. ťažiarstiev v spišskonovoveskom i gemerskom regióne. Patril k vedúcim predstaviteľom Hornouhorskej ťažiarskej spoločnosti. Medzi ťažiarmi bol vysoko uznávaným odborníkom, o čom svedčí napokon aj ich vyhlásenie, že si nevedia predstaviť lepšieho riaditeľa, než je on. Počas pôsobenia Andreja Probstnera v Slovinkách hodno spomenúť jednu zvláštnosť – odmeňovanie robotníkov v banskom závode Schneiderovcov výplatnými banskými znakmi. Toto banské obeživo  bolo vyrobené z javorového dreva v obdĺžnikovom tvare o rozmeroch 42,5 x 33 mm a hrúbke 3,5 mm rôznej hodnoty vyjadrenej na prednej strane rímskou číslicou a monogramom Andreja Probstnera – prepletenými siglami AP. Zmyslom zavedenia tejto kuriozity bolo, aby banskí robotníci nakupovali vo vybraných zariadeniach banských podnikateľov a len určený tovar.

     

     

      Obr.2 – Náčrt drevených výplatných znakov

     

      Čo sa týka jeho majetku, v Levoči v 10. obvode (dvanástine) bol vlastníkom jedného domu,  na „Kacvinkli“ mu patrili dva domy a ďalší na „Móricovej ulici.“ V roku 1825 kúpil od eráru dve spišské obce – Novú Ľubovňu a Jakubany, čo bolo veľmi dôležitým momentom nielen v živote samotného Andreja Probstnera  a jeho rodiny, ale celého rodu vôbec. Svedčí o tom i jeho testament z roku 1831, v ktorom  mimoriadny dôraz kládol  na celistvosť a nedeliteľnosť majetku Novej Ľubovne a Jakubian – železiarní, hámrov, budov a pôdy. Trval na tom, aby naďalej tvorili jeden celok a zdediť ho mali jeho synovia a ďalšie generácie po meči. Deliteľnými medzi všetkých potomkov mali byť iba príjmy z nich plynúce. Úzky súvis práve s týmito dvomi obcami, Novou Ľubovňou a Jakubanmi, má i armáles – erbová listina, ktorú krátko pred smrťou v roku 1833 Andrej Probstner získal od panovníka Františka I. a zároveň i predikát „de Neo Lubló et Jakubján,“ a tým i oficiálne spoločenské uznanie  zaradením sa medzi privilegované vrstvy spoločnosti. Všetky udelené práva šľachticov prešli aj na jeho potomkov. Armálna listina je výdatným zdrojom informácií o všetkých zásluhách Andreja Probstnera v baníctve a hutníctve. Je v ňom vykreslený ako jeden z najvýznamnejších a najšikovnejších ťažiarov a metalurgov Horného Uhorska. Vysoko sú tu ocenené aj jeho odvodňovacie práce a záchrana mnohých baní pred zatopením vodou na spišskom i gemerskom teritóriu, ako aj ich modernizácia. Dozvedáme sa tiež, že po získaní obcí Nová Ľubovňa a Jakubany prepojil smer cesty z Levoče do Starej Ľubovne. Sprevádzkoval kúpele v Novej Ľubovni a zabezpečil verejnosti do nich aj cestný prístup a na vlastné náklady postavil mnohé mosty na cestách. V čase hladu a cholerovej epidémie na Spiši v roku 1831 prejavil svoje sociálne cítenie poskytnutím služieb svojim poddaným v novopostavených budovách a grátis im rozdelil i veľké množstvo potravín.

      O solventnosti Probstnerovcov svedčí fakt, že v 2. štvrtine 19. storočia patrili k najzámožnejším rodom na Spiši.

      Nemenej pestrý a zaujímavý bol i súkromný život Andreja Probstnera. Oženil sa dvakrát. Jeho prvou manželkou bola Mariana Horváthová, s ktorou mal až 11 detí. Žiaľ, okrem dvoch, Amálie a Andreja, ostatné zomreli v útlom detskom veku. Druhýkrát sa oženil ako 56-ročný vdovec. Nebolo by to nič neobvyklé, ani to, že jeho druhá manželka Mária Karolína Fuchsová mala iba 22 rokov, no prebral ju vlastnému synovi Andrejovi ml., s ktorým už bola dokonca zasnúbená! Ale život je už raz taký...  Mimochodom, sklamaný syn sa oženil až po 13 rokoch s mladšou sestrou svojej bývalej lásky a vtom čase aj jeho macochy.

      V druhom manželstve mal Andrej Probstner st. 6 detí. Je zaujímavé, že krstné mená všetkých detí začínali písmenom „A“ (Adolf, Arnold, Aurélia, Angelika, Apolónia a Albín).

Andrej Probstner st. sa dožil 74 rokov. Zomrel v Levoči 26. marca 1833.

      Pristavme sa na chvíľu pri Andrejovi Probstnerovi ml. narodenému  23. 12. 1795 v Slovinkách v prvom manželstve jeho otca Andreja st. s Marianou Horváthovou. Kráčajúc v šľapajách svojho otca stal sa z neho tiež banský odborník a geometer. Aktívne sa zapájal i do chodu mesta Levoče ako člen vonkajšej rady mesta a pôsobil tiež vo funkcii čestného prísediaceho stoličnej súdnej tabule. Rovnako ako jeho otec, aj on bol inšpektorom evanjelickej cirkvi. Plne sa však realizoval v baníctve a hutníctve v riadiacich funkciách mnohých ťažiarstiev a tiež celej Hornouhorskej ťažiarskej spoločnosti. Nezaostával ani na úseku verejnoprospešných prác mesta, kde v roku 1843 viedol výstavbu kanála, o pár rokov neskôr sa zaslúžil spolu s Jánom Fabriczym o vznik akciovej spoločnosti na prenájom mestskej tehelne.

     

     

      Obr. 3 – Andrej Probstner ml.

      Andrej Probstner ml. bol i kultúrne rozhľadeným človekom. Hodné povšimnutia sú i jeho dobré vzťahy a kontakty so štúrovcami. Sám Ján Francisci podáva o tom svedectvo vo svojom životopisnom diele. Píše, že po zosadení Ľudovíta Štúra z profesúry na bratislavskom lýceu dostal písomné pozvanie od bohatého a vplyvného mešťana Andreja Probstnera (ml.), aby doučoval jeho syna Júliusa zaostávajúceho v učení kvôli dlhšie trvajúcej chorobe. Ján Francisci tak našiel prístrešok spolu so svojím bratom Františkom v jednom z probstnerovských domov na Mäsiarskej ulici.

      Andrej Probstner ml. vlastnil v Levoči viacero nehnuteľností – domov i pozemkov, bol spolumajiteľom Novej Ľubovne a Jakubian (spolu so svojím nevlastným bratom Adolfom), v Levoči mu patrila i časť hradieb, ktoré odkúpil od mesta. Pravdepodobne to bola práve tá časť, kde dal preraziť priechod a opatril ho ozdobnou železnou bránou, nad ním s malým klasicistickým altánkom s hodinami. Z oboch strán altánku boli malé záhradky v hradobnej priekope. V jednom z výklenkov hradieb neskôr dali Probstnerovci zhotoviť maľbu na dverách – známy obraz „Levočská biela pani“ od maliara Forbergera, ktorý je uložený v Spišskom múzeu v Levoči.

     

      Obr. 4 – Klasicistický altánok na levočských hradbách

Oproti altánku, na druhej strane cesty, postavil pekný dvojkrídlový dom – kúriu v štýle klasicizmu, s veľkou ovocnou záhradou v zadnej časti. Po nešťastnom oslepnutí časť z nej pretvoril na nádherný park so švajčiarskym domom, čínskym pavilónom, umelou podzemnou chodbou a klietkou hanby, ktorá tu bola dočasne umiestnená.

 

Obr. 5 – Kúria Probstnerovcov v Levoči

 

 

Obr. 6 – Klietka hanby

 

            Andrej Probstner ml. mal so svojou manželkou Amáliou Fuchsovou 3 deti – Artúra, Júliusa a Máriu. Ich krstným otcom bol známy spišský maliar, krajinkár a portrétista, Jozef Czauczik, s ktorým boli Probstnerovci v úzkom kontakte. Majster Czauczik sa tešil  trvalej priazni a mecenášskej podpore Probstnerovcov. Stal sa tak vlastne ich rodinným maliarom. Na plátne zachytil nielen jednotlivých členov rodiny a probstnerovské generácie, ale aj banskú oblasť, ktorá prosperovala aj vďaka nim. Andrej Probstner ml. sa staroby nedožil, zomrel ešte pred 60 rokom svojho veku.

            Ďalšou zaujímavou postavou z probstnerovského rodu je i jeho mladší a nevlastný brat Adolf. Zaujal predovšetkým svojím smutným životným príbehom. Narodil sa v Levoči 30. marca 1816. Po absolvovaní lyceálneho štúdia v Levoči odišiel do Banskej Štiavnice na Banskú a lesnícku akadémiu.

            Oženil sa so Žofiou Jančovou, ktorá bola údajne veľkou krásavicou. Podľa informácií príbuzných sa s ňou, katolíčkou, tajne zosobášil proti vôli svojich rodičov akurát na Silvestra 1848. V rodine sa traduje, že je namaľovaná v životnej veľkosti ako svätica pod krížom a tento obraz „Mater Dolorosa“ (od Teodora Boemma) visí v minoritskom kostole. Z ich manželstva sa narodili 4 deti (Vojtech, Žofia, Oto a Mária). Koncom 50-tych rokov a zač. 60-tych rokov 19. storočia býval Adolf Probstner so svojou rodinou v Jakubanoch a práve tu sa odohrali dve smutné kapitoly v jeho osobnom živote. Prvou bol rozpad jeho manželstva so Žofiou Jančovou. K rozvodu manželov však nestačilo dôjsť, pretože nasledovala ďalšia a oveľa horšia kapitola v jeho živote. V ťažkom duševnom rozpoložení Adolf Probstner 21. augusta 1861 zastreli svojho dlhoročného priateľa a príbuzného Eduarda Máriášiho, ktorý sa podujal pomôcť nešťastnému Adolfovi. Svoju životnú púť ukončil Adolf Probstner samovraždou, keď sa kuchynským nožom bodol do srdca ešte počas vyšetrovacej väzby. Paradoxne, stalo sa tak na Silvestra 1861 – v deň 13. výročia jeho sobáša so Žofiou Jančovou...

            Adolf Probstner je pochovaný na levočskom evanjelickom cintoríne v spoločnom hrobe so svojím synčekom, ani nie 5-ročným Otom, ktorý zomrel krátko po ňom na šarlach.

 

Obr. 7 – Spoločný hrob Adolfa Probstnera a jeho syna Otta

 

            Zmienime sa ešte o dvoch dcérach Adolfa Probstner – o Žofii a Márii.

Žofia (vlastne mala ešte dve ďalšie krstné mená - Adolfína Barbora) bola vraj tiež veľmi pekná. Jej prvým manželom bol maliar Pavol Szinyei-Merse, tak je celkom prirodzené, že ju mnohokrát zvečnil i na plátne. Známe sú jeho obrazy „Žena vo fialovom“, „Portrét umelcovej manželky v žltých šatách“, „Portrét umelcovej manželky v čepci“ a iné. Po rozvode sa vydala druhýkrát za baróna Imricha Gilániho, statkára zo Šariša. Dožila sa krásneho veku – až 101 rokov!

            Druhá z dcér Adolfa Probstnera, Mária, bola tiež dvakrát vydatá. Po prvý raz za Júliusa Gundelfingera, známeho maliara a jej druhým manželom sa stal gróf Alfréd Szirmay.

            Z ďalších osobností rodu Probstnerovcov vyzvihneme Artúra Napoleona (nar. 11. 7. 1829 v Levoči), syna Andreja Probstnera ml.

 

 

Obr. 8 – Detská podobizeň Artúra Napoleona Probstnera

 

 V duchu rodinnej tradície realizoval sa v baníctve, politike, no i vo finančníctve. Popri riadení mnohých baní a ich modernizácii bol aktívnym i na poli politiky, a to nielen komunálnej, ale bol  tiež poslancom na uhorskom sneme za gelnický volebný okres. Nemalé úsile vyvíjal tiež v bankovníctve, keď v Levoči sa v roku 1869 zaslúžil o vznik a rozvoj peňažného ústavu – Spišskej úverovej a priemyselnej banky a od jej vzniku stál na jej čele. Významné boli i jeho aktivity pri výstavbe Košicko-bohumínskej železničnej trate. Bol členom riaditeľstva Spoločnosti košicko-bohumínskej železnice, Spoločnosti na výstavbu železnice Levoča-Spišská Nová Ves a správnych rád ďalších spoločností. Svojím nemalým dielom prispel k tomu, aby Levoča nezostala bez priameho železničného spojenia so Spišskou Novou Vsou. Pôvodný projekt výstavby železnice Košice-Bohumín totiž počítal s Levočou ako s jednou z tranzitných staníc. Po zmene plánu, z ktorého bola Levoča vynechaná, bolo potrebné vzniknutú situáciu riešiť. Na jeseň 1892 bola Levoča spojená železničnou traťou so Spišskou Novou Vsou i vďaka nemu – Artúrovi Probstnerovi. O necelé dva roky však zomrel vo veku 65 rokov.

            Našu prednášku ukončíme najmladším synom Artúra Napoleona Probstnera – Alfrédom Artúrom, posledným Probstnerom na Spiši. Narodil sa v Levoči 2. 9. 1857.

 

 

Obr. 9  – Alfréd Artúr Probstner

 

V duchu rodinnej i rodovej tradície vyštudoval hutníctvo na Baníckej a lesníckej akadémi v Banskej Štiavnici. Tam začal aj svoju kariéru ako asistent na Katedre hutníctva a výroby železa. Neskôr pôsobil v Budapešti (1882-1915) na Ministerstve financií a odtiaľ organizoval riadenie výroby železa a prevádzky železiarní v bývalom Uhorsku. Okrem toho zastával i funkciu tajomníka v oddelení železiarní a hlavného banského radcu a sekčného šéfa oddelenia baníctva. Ako špecialista v problematike hutníctva bol i publikačne činný.

Jeho súkromie je spojené s dvomi  manželstvami. Prvýkrát sa oženil s Eugéniou Jozefínou Záreczkou, s ktorou mal dvoch synov. Ovdovel vo veku  75 rokov a je sympatické, že ako 78-ročný sa znovu oženil. Druhou Alfrédovou manželkou bola Anna Margita Hužiková, ktorá bolo od neho až o 28 rokov mladšia.

Alfréd Probstner mal pozitívny vzťah k umeniu a bol obdarený básnickym talentom. Mnohé básne publikoval v novinách „Karpathen-Post“ pod pseudonymom „Veršotepec v kukučom lese“ (A kakukerdei rimkovács;Rreimschmied im Kuckuckswald) alebo tiež „Veršotepec na odpočinku“ (Reimschmied i/R). V roku 1945 bol penzionovaný a ako dôchodca sa baníctvu venoval len v menšej miere. Hlavný dôraz v tomto období kládol na prevádzku a prosperitu Ľubovnianskych kúpeľov.

 

Obr. 10 – Vila Probstnerovcov v Ľubovnianskych kúpeľoch

Štátnym úradníkom, členom nemocenských pokladní a nemajetným poskytoval dokonca i kúpeľné zľavy. V snahe zabezpečiť kúpeľným hosťom maximálny možný komfort, pokúsil sa v roku 1922 zriadiť železničnú zastávku Ľubotín-Nová Ľubovňa. Tento pokus síce nebol úspešný, ale o rok neskôr Riaditeľstvo československých štátnych dráh v Košiciach upravilo zastavovanie osobných vlakov na zastávke Ľubotín-Nová Ľubovňa tak, aby kvôli kúpeľným hosťom bolo zaručené výhodné spojenie s hlavnou traťou i s cudzinou, hlavne s Poľskom a Maďarskom. Ďalším pokusom Alfréda Probstnera bolo dosiahnuť aj otvorenie poštového a telegrafného úradu v Novej Ľubovni. Podarilo sa mu však len zaviesť funkciu cezpoľného poštára. Medzi drobnejšie úspechy patrilo i získanie licencie na výrobu a predaj minerálnej vody v Novej Ľubovni. Mimochodom, dodnes je na území Ľubovnianskych kúpeľov 5 minerálnych prameňov a v súčasnosti vyrábaná minerálka „Ľubovnianka“ sa teší veľkej obľube. Napriek Alfrédovej snahe a opatreniam, ktoré v tomto smere podnikol, kúpele neprosperovali tak, ako by mali. A to ani medzi dvoma svetovými vojnami a ani vývoj po druhej svetovej vojny nebol pre Alfréda Probstnera priaznivý. Bol mu totiž skonfiškovaný všetok majetok. Dožil sa, i keď v zatŕpknutí a bolesti, úctyhodných 94 rokov. Jeho smrťou 25. apríla 1951 (zomrel v Kežmarku, kde bol i pochovaný) skončila éra Probstnerovcov v mužskej línii na Spiši. Ďalšie stopy vedú do susedného Maďarska k prvorodenému synovi „Veršotepca v kukučom lese“ – Artúrovi, keďže jeho druhý syn Anatol padol na talianskom fronte počas 1. svetovej vojny veľmi mladý, len 25-ročný.

To si však už vyžaduje ďalší systematický a podrobný výskum.

Ďakujem Vám za pozornosť!

 

Alena Kredatusová 

Kredatusová, Alena : Probstnerovci z Novej Ľubovne a Jakubovian. 

Martin, Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť 2002. 91 s. 

Ed. Bibliotheca genealogica Slovaca. 3., 92s., brož.


Práca ocenená v súťaži Najlepšie genealogické práce v r. 2001. 

 

 

 

 

A mappában található képek előnézete Alena Kredatusová előadásának képei

Hozzászólások

Hozzászólás megtekintése

Hozzászólások megtekintése

Nincs új bejegyzés.